Ráno, 1. júla 1976, je vo svojej vlastnej posteli nájdené mŕtve pekné čiernovlasé dievča. Jej zmasakrované telo, poranená tvár a vytlčené zuby svedčia o strašnom utrpení. Nažhavené médiá, verejný proces a rozsudok: vinný je kňaz, exorcista… Ako mimoriadna bola táto nemecká študentka z Klingenbergu, z ktorej bol za života vyháňaný diabol a po smrti bola mnohými považovaná za svätú?
Ráno, 1. júla 1976, je mladé dievča Anneliese nájdené mŕtve vo svojej posteli. Jej dobité telo, poranená tvár a vytlčené zuby svedčia o strašnom utrpení, ktoré predchádzalo jej smrti.
Anneliese Michel – je pravé meno dievčaťa, o ktorého tragickom osude hovorí film s názvom: The Exorcism of Emil Rose, v kinách uvedený pod názvom: „V moci diabla“. Scenár filmu bol napísaný podľa knihy The Exorcism of Anneliese Michel. V tejto knihe bol príbeh Anneliese odborne zdokumentovaný profesorkou Felicitas D. Goodmanovou, kultúrnou antropologičkou a religionistkou.
Anneliese bola jednou zo štyroch dcér manželov Michelových, dobrých a zbožných ľudí, ktorí žili v nemeckom Klingenbergu. Klingenberg je možné preložiť ako „zvoniaca hora“. A tak, ako sa zvuk zvonov rozlieha široko-ďaleko, tak sa stal všeobecne známym príbeh Anneliese, akoby sa tento smutný a hrôzyplný pravdivý príbeh, na ktorý sa nedá zabudnúť, zvoniacou horou Klingenberg rozliehal do celého sveta.
Anneliese bolo priateľské dievča a dobre sa učilo. Niečo zvláštne sa začalo diať až krátko pred šestnástimi narodeninami, na jeseň v roku 1968. Podľa svedectva jednej z Anneliesiných spolužiačiek sa Anneliese po prežití hrôzyplnej noci nemohla hýbať, cítila sa zovretá nejakou obrovskou silou, ktorá jej nedovoľovala dýchať, ani si privolať pomoc. Skoro o rok neskôr sa táto situácia znovu opakovala. Návšteva lekára a podrobné neurologické vyšetrenie neodhalilo žiadnu chorobu. Na zlepšenie svojho zdravia bola Anneliese poslaná do sanatória. Dievčatá, ktorá sa s ňou stretávali, opisovali, že jej modré oči sčerneli, zmenili sa jej ruky a zachvacovali ju podivné kŕče. Anneliese stratila jeden školský rok. Potom jej potiaže prestali. Anneliese úspešne pokračovala v štúdiu. Zložila maturitu a bola prijatá študovať na vysokej pedagogickej škole.
Počas štúdia na vysokej škole začína mať Anneliese znovu problémy. Sťažuje sa matke, že v jej izbe niečo šramotí. Ostatní z rodiny však nič nepočujú a preto je Anneliese vyšetrená odborným lekárom. Lekár nenašiel žiadne jej poškodenie sluchu. Onedlho začínajú počuť ťukanie pod podlahou a šramotenie v skrini aj ostatní členovia rodiny. Pri jednej rodinnej modlitbe pred soškou Panny Márie sa začala Anneliesina tvár rôzne kriviť a z jej očí sršala desivá nenávisť. Anneliese sa v tej dobe sťažovala svojmu duchovnému dôverníkovi a budúcemu exorcistovi P. Arnoldovi Renzovi: „To je taká obrovská hrôza, že si myslíte, že ste už v pekle, ste taký opustený, ako nikto tu na zemi… Potom si predstavujem, otče Arnold, že takto bolo na Olivovej hore Ježišovi, a ešte nepredstaviteľnejšie horšie, pretože On na seba predsa vzal hriechy celého sveta.“
Anneliese sa snaží ťažké chvíle prekonať a žiť bežným životom. Úspešne študuje, je priateľská, zamiluje sa. Jej chlapec Peter o jej potiažoch vie a verí, že sa nájde lekár, ktorý jej pomôže. Peter Anneliese neopustil do konca jej života, aj keď – ako sám spomína – sa na neho Anneliese pozerala s pohľadom plným nenávisti a ryčala zvieracím rykom.
Rodičia pre Anneliese hľadajú pomoc u mnohých lekárov, ale žiadny nedokáže Anneliese pomôcť. Rodičia a otec Arnold prosia o pomoc znalcov z duchovnej oblasti, odborníkov na posadnutosť. Jeden z týchto znalcov si poznamenal nasledujúce slová: „Anneliese bola milá dievčina a pochádzala z hlboko náboženského domu. Sťažovala sa: „Cítim, že nemám vlastné „ja“. Potom povedala, že niekedy vidí diabolské tváre, ktoré nebola schopná bližšie opísať. V určitých časových odstupoch od seba surovo odhadzovala posvätené predmety. V miestnostiach okolo seba šírila zápach spáleniny a hnoja.“
Ako plynuli mesiace, správanie sa Anneliese bolo stále obludnejšie: skákala po stenách, pila z podlahy svoj moč, dávala hlavu do misy splachovacieho záchodu, škrabala a ohrýzala steny a pritom si vyrážala zuby, nahá sa váľala po štrku alebo sa namáčala vo vode. Mala neuveriteľnú fyzickú silu: keď ju sestra chcela chytiť, tresla s ňou o zem ako s hračkou. Skoro nespala a keď si ľahla, vyzerala ako mŕtva. Kvôli napätiu krčných svalov nemohla piť a často ani dýchať. Náhle sa ukľudňovala a vracala do rovnováhy, niekoľko hodín sa modlila, učila a hrala na klavíri.
Manželia Michelovci vo svojej bezradnosti napísali list biskupovi s prosbou o exorcizmus ich dcéry. Kňazi, ktorí navštevovali ich dom, nemali pochybnosti, že sa jedná o posadnutosť. Radil im aj P. Adolf Rodewyk SJ, ktorý už urobil exorcizmus v priebehu druhej svetovej vojny jednej ošetrovateľke v nemocnici. V priebehu mnohých rokov práce s touto problematikou analyzoval stovky prípadov posadnutých ľudí. Osobný kontakt s Anneliese v jej vlastnom dome ho presvedčil, že ide práve o tú najhoršiu posadnutosť. Wurzburgský biskup Jozef Stangl poveril prevedením exorcizmu kňaza Arnolda Renzca, ktorému pri exorcizme pomáhal P. Ernest Alt.
Zápisky P. Arnolda Renzca z prvého exorcizmu dávajú určitú predstavu o boji, ktorý začal: „Najsilnejšie Anneliese reaguje, či démoni reagujú, na svätenú vodu. Anneliese začína vyť a zvíjať sa. Držia ju traja muži: pán Hein, Peter a jej otec. Anneliese sa snaží hrýzť naľavo aj napravo, kope nohami smerom ku mne. Občas vyje, zvlášť pri svätenej vode. Opakuje: „Skončite s tým h…“, „Ty za… kňazisko, ty špinavá s…!“ Kliatieb a nadávok je oveľa viac, odpusťme si ich však.“
Na výslovné Anneliesino dovolenie otec Arnold nahráva priebeh exorcizmu na magnetofón. Keď kňaz za účasti Anneliesiných najbližších prikazuje démonom, aby opustili telo trápeného dievčaťa, používa pritom slová, ktoré predpisuje tzv. Rituale romanum, alebo vzýva sväté mená, ozýva sa neopísateľný krik, vrčanie a škreky. So strašným hnevom a odporom odpovedajú démoni kňazom na otázky. Exorcisti v priebehu exorcizmu hovorili so šiestimi démonmi, ktorí sa označili ako Kain, Nero, Judáš, Lucifer, Hitler a farár Fleischmann (kňaz z blízkej dediny žijúci v 16. storočí, ktorý porušil celibát). Otec Arnold chcel v jednej chvíli zaspievať mariánsku pieseň, ale nemohol, pretože Anneliese vybuchla do šialeného ryku, ktorý doteraz nepočuli. Diabol sa zadúšal, akoby mal okamžite vyvrátiť vnútornosti a kričal: „Ona prichádza! Ona prichádza“ Veľká pani!“
Keď profesorka Goodmanová počula tento úryvok z magnetofónového záznamu, zažila šok. Ako poznámku vo svojej knihe napísala: „To, čo je počuť, je také desivé a také sugestívne, že som musela vypnúť magnetofón, aby som sa ukľudnila a prekonala mdloby, čo som ovládala len veľmi ťažko.“ Časti týchto zvukových nahrávok z priebehu exorcizmu sú súčasťou dokumentárnych filmov natočených Poľskou televíziou a nemeckou Helge Cramer Filmproduktion, ktoré je možné si pozrieť na:www.youtube.com – stačí tu zadať kľúčové slovo Anneliese Michel.
Exorcizmus z 30. decembra 1975 začal rovnako, ako mnohé iné. Otec Arnold sa opýtal, koľko je démonov v tele Anneliese. Démoni počítali do šesť. Potom sa opýtal na mená démonov. Démoni vymenovali svoje mená: Kain, Nero, Lucifer, Judáš, Hitler, Fleischmann. Potom sa otec Arnold opýtal: „Ako sa voláš?“ Démon odpovedal – som Kain, som prekliaty, pretože som zabil brata. Som Lucifer, som prekliaty, pretože nechcem slúžiť Bohu, chcem sám panovať, aj napriek tomu, že som len stvorenie. Každý z démonov nakoniec s odporom povedal: Zdravas, Mária, milosti plná. Keď démoni už viacej nemohli znášať modlitby a chceli opustiť Anneliesino telo, tu sa naraz rozľahol ich krik: „Chceme výjsť, ale nemôžeme, pretože On to nedovoľuje!“ Otec Arnold, aj otec Ernest, boli veľmi udivení, ale Boh nedovolil démonom opustiť Anneliesino telo. Aký je Boží zámer týmito udalosťami?
Ak sa teraz vrátime do doby pred týmto exorcizmom, nájdeme mnohé odpovede na túto otázku. Už v októbri 1975 Anneliesin stav nebol príliš dobrý. Bola zoslabnutá a chôdza ju veľmi namáhala. Jej priateľ Peter ju doviedol do parku a tam sa jej zjavila Panna Mária. Panna Mária Anneliese povedala: „To, že v tomto čase veľa duší odchádza do pekla, spôsobuje môjmu srdcu veľké utrpenie. Je potrebné obetovať sa za kňazov, za mládež. Chcela by si sa kajať za tieto duše, aby toľko ľudí netrpelo v pekle?“ Anneliese bola po tomto zjavení náhle plná energie a prekvapenej maminke ukazovala, ako môže tancovať a behať. Keď si však maminka vypočula, čo sa udialo, zosmutnela. Pochopila, že jej dcéru čaká neľahké rozhodnutie.
Anneliese tri dni kľačala pred krížom a modlila sa, aby mohla Panne Márii odpovedať na jej ťažkú otázku. Po troch dňoch povedala maminke: „Maminka, ak nepríjmem pokánie za duše, veľa tých duší príde do pekla a ja sa budem cítiť vinná.“ Maminka aj Anneliese boli veľmi smutné. Obidve už pocítili ťarchu preťažkého kríža a kríž sa mal stať ešte ťažším, ťažkým až na smrť. Anneliese si vo svojej dobrote a láske vybrala tú najťažšiu cestu.
Až smrť priniesla konečné oslobodenie.. „Deň pred smrťou,“ spomína otec Arnold, povedala: Prosím o rozhrešenie! To bolo jej posledné slovo, ktoré mi povedala.“ O polnoci kňaz démonom prikázal, aby sa utíšili a dovolili dievčaťu zaspať. Anneliese si ľahla a kľudne zaspala, aby sa už nikdy nezobudila. Zomrela vyčerpaním.
Po niekoľkých rokoch Dr. Theo Weber-Arma preštudoval lekárske správy a objavil fakty, ktoré boli zamlčané v hlavnom procese s exorcistami. Z odhalenia tohto švajčiarskeho odborníka vyplýva, že Anneliese Michel sa trikrát podrobila vyšetreniu EEG. Zakaždým bola u nej vylúčená epilepsia. Napriek tomu jej veľa rokov boli podávané okrem iného lieky ako zentropil a tegretol, antiepileptické lieky s vedľajšími účinkami, ktoré ničia organizmus. Lekár nepochybuje, že vysoká koncentrácia týchto medikamentov a ich mnohoročné užívanie museli raz Anneliesin organizmus doviesť k vyčerpaniu a smrti. Za chybnú diagnózu a liečenie mali, podľa jeho názoru, zodpovedať konkrétni lekári, ale neboli na zodpovednosť nikdy braní.
Prečo bola Anneliese posadnutá zlými duchmi? Posadnutosť sa týka človeka, ktorý sa otvoril pôsobeniu satana satanistickými zmluvami, praktizovaním mágie, špiritizmu, bioenergoterapiami, či inými formami okultizmu. U Anneliese nebolo možné nájsť ani stopy po niečom takom. Z predlžujúcej sa modlitby nad dievčaťom a z tajomného odporu zlých duchov dospel otec Arnold k nasledujúcemu záveru: „Zdá sa mi byť odôvodnené, že sa tu jedná o prípad posadnutosti ako zástupného pokánia. V rôznych rozhovoroch, ktoré som s ňou mal v tej dobe, mi dávala na vedomie, že znovu bude veľmi ťažko. Strašne sa toho bála a bola preto smutná. Ale myslela, že to musí prísť. V prípade posadnutosti ako pokánia je úloha exorcistu veľmi namáhavá, pretože vôbec nie je ľahké pochopiť zmysel pokánia. Jediná útecha, akú človek ako nezasvätená osoba má, je to, že hrozným utrpením je zachránených veľa duší.“
Nebola interpretácia tohto druhu prejavom bezmocnosti kňaza v boji so zlým duchom? Prečo usúdil, že Anneliese trpela tieto diabolské muky nie pre vlastné hriechy, ale pre cudzie? Tieto pochybnosti by boli odôvodnené, keby dievčina nebola po sebe zanechala osobné poznámky a nahrávky toho, čo povedala svojmu duchovnému vodcovi. Z týchto dokumentov vyplýva, že Anneliese si jasne a zreteľne uvedomovala to, že jej hrozný zápas so silami zla a všetko utrpenie a ponižovanie z toho plynúce, pomáha druhým ľuďom dosiahnuť spásu.
Áno, zdá sa to divné a nepochopiteľné dnešnému človeku, vychovávanému v individualistickom duchu. Je však možné zvádzať duchovný boj so satanom za druhého človeka pre jeho dobro? Od samého počiatku – od zápasu a víťazstva Krista na kríži – kresťanstvo odpovedá, že áno. Spolu s jediným Spasiteľom a vďaka Jeho jedinému víťazstvu nad satanom, vedieme duchovný boj s neviditeľným svetom padlých anjelov: osobných bytostí, inteligentných, úplne zlých a nepriateľských Bohu a človeku. Nezávisle od protestov ľudí s údajne „dobrými úmyslami“ patrí táto pravda neodlučiteľne do vierouky a hlásania katolíckej cirkvi od dôb prvých apoštolov. Bohužiaľ, faktom zostáva, že v dobe, v ktorej Anneliese žila, dokonca aj niektorí katolícki teológovia otvorene hlásali iné názory, ako je učenie Cirkvi. To, že niektorí teológovia zredukovali démonickú posadnutosť na čisto prirodzené duševné poruchy, vo veľkej miere prispelo k odmietnutiu exorcistickej praxe. V Nemecku niekoľko rokov neboli oficiálne ustanovení kňazi – exorcisti. Naproti tomu – záujem o okultizmus v rozmanitých podobách, vrátane satanizmu, sa tam rozširoval…
Prečo by Anneliesino hrozné utrpenie malo pomôcť iným ku spáse? Pretože toto nepochopené dievča, ktoré považovali za duševné choré, malo účasť na utrpení samotného Ježiša (porov. Kol 1,24). Výlučne pre toto zjednotenie s Ukrižovaným malo jej utrpenie spásonosný charakter: spásonosný nielen pre ňu samu, ale aj pre druhých ľudí. Ba čo viac: sám Kristus v nej predsa trpel – taký je totiž význam stigiem, ktoré na Anneliese videlo množstvo ľudí. Vďaka hlbokému vzťahu s Ježišom získava spásonosný rozmer aj to, ako niekoľko démonov bolo držaných na uzde v jej tele: jedná sa totiž o víťazný boj nad diablom v Cirkvi, ktorá je Kristovým mystickým telom. A keď v jednom úde Cirkvi dochádza k prekonaniu nepriateľov spásy, majú z toho úžitok aj ostatné údy, tak, ako je to v živom organizme. Toto obzvlášť ťažké povolanie sprevádzajú tiež mimoriadne milosti, ktoré Anneliese od Spasiteľa dostala. A síce: dostala od Neho poučenie, s ktorým – kvôli lepšiemu rozlišovaniu jej satanských nápadov – oboznámila svojho duchovného vodcu. Dňa 24. októbra 1975 si zapísala nasledujúce Ježišove slová: „Tvoje utrpenie, tvoj smútok a nedostatok útechy, mi slúži nato, aby som zachránil duše.“